Juraj Sarvaš

Poézia je moja láska

Vysoký, štíhly, elegantný. I napriek uplynulej sedemdesiatke si zachoval rezký krok a vzpriamený chrbát. Zrejme mu pobyt medzi mladými poslucháčmi herectva, ktorým prednáša na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, výrazne prospieva. A ešte čosi ho celé desaťročia drží nad vodou - a to je poézia. Herec, recitátor, režisér, scenárista a pedagóg Juraj Sarvaš (1931).

Zhruba 35 rokov ste pôsobili na scéne Činohry Slovenského národného divadla. Ako si spomínate na toto obdobie?

- Zažil som výhry, prehry, radosti i strasti, ale predovšetkým, bolo to obdobie ohromnej družnosti, veselosti a kolektívnosti. Všetci sme sa podriadili jedinému výsledku - predstaveniu. A ten bol spravidla vynikajúci. Napríklad Sartrova inscenácia Diabol a Pán Boh v réžii Jozefa Pálku bola označovaná samotným autorom za najlepšiu v Európe. Na nej som sa podieľal aj ako herec (Hermann), ale najmä ako asistent réžie. Aj ostatné predstavenia boli neustále vypredané a to nielen preto, ako sa mnohokrát zľahčuje, že lístky kupovali odbory pre zamestnancov, ale predovšetkým preto, že sa robilo vynikajúce divadlo. V repertoári boli hry od antiky, cez svetovú klasiku až po súčasné hry cudzích i domácich autorov.

Ktorá z toho množstva dramatických postáv vám najviac utkvela v pamäti a v srdci?

- Bolo ich neúrekom. Menšie, väčšie i hlavné. Rád si spomínam na postavu básnika v Mrožkovej hre Moriak, potom to bol Phyteus v Durrenmattovom Augiášovom chlieve, Kapitán Dubois vo Svätej Jane, cár Alexander v predstavení Vojna a mier od Tolstého, Adam Vilkovič v Solovičovej hre Pozor na anjelov, či Asistent v predstavení Správa o chirurgii mesta N od Oldřicha Daněka. Všetky som robil s láskou a pokorou k obecenstvu.

Tie dlhé roky strávené v SND, ale aj 5-ročné pôsobenie vo zvolenskom divadle, kde ste začínali, vás podnietili k napísaniu spomienok Spoza kulís. S akým ohlasom sa knižka stretla?

- S výborným. Spomínam v nej na svojich vynikajúcich profesorov - Andreja Bagara, Janka Borodáča, Olinku Borodáčovú, Hanu Meličkovú, Viliama Záborského, Mikuláša Hubu, Ctibora Filčíka, ktorí sa stali mojimi kolegami a dobrými priateľmi. Ale sú v knihe i portréty ďalších hercov ako Ivana Mistríka, Márie Prechovskej, Márie Markovičovej, Ferka Dibarboru a mnohých iných. Spomínam aj rozličné vtipné príhody, ktoré sa mi prihodili na javisku i v súkromnom živote. Všetky tieto zážitky som s nimi prežil a často na nich myslím s láskou a vďačnosťou.

Táto kniha však nebola vašou jedinou?

- Písanie bolo pre mňa odjakživa koníčkom. Už vo zvolenskom divadle som napísal a zinscenoval satirické pásmo Začalo to v múzeu. Keďže bolo dosť kritické k vtedajšiemu dianiu, mal som s tým aj nepríjemnosti. Ale hrali sme ho. Potom to bola autobiografická kniha zo SNP Príhody kamelota, rozhlasová hra Havrani, Moje najmilšie a najnovšie je to hra Vyslanec zvolenský, ktorú uvádza Divadlo J. G. Tajovského vo Zvolene. Moje vyznanie je, že herec nemá čakať so založenými rukami na príležitosť.

Mali ste šťastie aj na filmárov. Režisér Paľo Bielik vás ako 26-ročného obsadil do hlavnej postavy filmu Štyridsaťštyri. Získali ste zaň niekoľko ocenení. Vďaka tomuto filmu sa potom ponuky len tak sypali, nie?

- No, to by bolo trochu zjednodušene povedané. Na hlavnú postavu v tomto filme som robil prísne kamerové skúšky. Vtedy bola taká prax. Veď som bol začínajúci herec a ešte k tomu "vidiecky". Film som nakrútil v roku 1957 a do SND som išiel až v roku 1961, keď sa otvorila Malá scéna. A potom začína obdobie mojich hereckých príležitostí vo filme, ale najmä v televízii. No nič nešlo automaticky. Bolo treba poctivo na sebe pracoval. Po "Štyridsaťštvorke" sa prekvapujúco začali hrnúť zahraničné cesty. Bol som takmer v každej filmovej delegácii - Brusel, Paríž, Tirana, Bukurešť, neskôr Moskva, Volgograd... Pre mladého herca to boli ohromné zážitky a najmä skúsenosti. Spriatelil som sa s vynikajúcimi českými hercami Marvanom, Filipovským, Marešom, Thielovou, Brodským, Zázvorkovou a inými.

Vašou pretrvávajúcou láskou vždy bola i zostala poézia. Už trinásť rokov pripravujete program pre Poetické štúdio. Čím vám poézia tak učarovala a ktorí z básnikov sú vášmu srdcu najbližší?

- Poézia! Pre niekoho je to začarované slovo. Ľudia hovoria: Nerozumiem jej. Ale veď ide o poéziu živú. Vnímanie krásy okolo seba. O poetické vzťahy medzi sebou.

Áno - nie je na to vhodná doba. Prečo potom v zlomových situáciách chcú ľudia počuť slovo básnika? Pri narodení, pri sobáši, pri smrti, pri životných jubileách? Lebo cítia, že v skratke vie básnik vyjadriť hĺbku citov, smútok, radosť i potechu. A práve to je dnes potrebné. Tí, ktorí chodia na moje programy na Stromovú ulicu na Kramároch vedia, že nejde o akademické recitovanie poézie. Sú to rozhovory, vtipné dialógy, hudba, spev i vínko - jednoducho poetické prostredie. Organizuje ich Stredisko kultúry mestskej časti Nové mesto a veľmi ho podporuje celé zastupiteľstvo. Škoda, že aj v našej mestskej štvrti také čosi nemáme. Slováci majú predsa vynikajúcich básnikov. Mám rád všetkých Štúrovcov, z nich najmä Sládkoviča. A potom Hviezdoslava, Rázusa, Lukáča, Jesenského, Smreka, Válka, Rúfusa a mnohých ďalších.

Ste rodák z Radvane nad Hronom v súčasnosti veľa cestujete, a vždy sa vrátite do svojho príjemného bytu na Štrkovci. Odkedy ste Ružinovčanom a aké má pre vás táto lokalita príťažlivosti?

- Na Štrkovci bývam od prvopočiatku. Som s ním úplne spätý. Mám i fotografie, keď bol celý Ružinov vo výstavbe. Kúpal som sa v jazere, keď sa do neho vchádzalo po balvanoch, sledoval som výstavbu hotela Junior i detského ihriska. Vyčkal som a dožil som sa nádhernej zelene, obchodov, fontány i nemocnice. Nevymenil by som túto lokalitu za žiadnu inú. Len verím, že sa už nebudú zastavovať plochy, kde je zeleň a parkoviská. A že sa miestne zastupiteľstvo bude starať o čistotu aspoň tak, ako doteraz a tiež bude dbať o bezpečnosť občanov. Ale aj občania musia prispievať k čistote tohto nášho pekného kútika. Buďme ľuďmi. K sebe ohľaduplní. Vyznajme s Rúfusom:

 

Človek

v útrobách zeme víťazí

i v kozme

pod korytami riek

i na dne morí

a predsa všetko sa lomí

na tom, kto sme!

Či sme bytosti,

alebo sme len tvory?


Ružinovské echo