Skromný chrám pre dobré slovo

Nové centrum kultúry na Kramároch - malý zázrak
v ťažení proti kultúre

Revolučná eufória po roku 1989 odštartovala aj ideologické odsúdenie miestnej kultúry. Osvetoví pracovníci vraj priam militantne slúžili totalitnému režimu a neumožňovali slobodný rozvoj umeleckej tvorivosti. Potrebovali novodobí podnikatelia lepší argument na to, aby sa oborili rovno do "komunistických bášt kultúry"? Miestnu kultúru a neprofesionálne umenie by boli najradšej spálili do tla a vyhodili na smetisko socialistických dejín. Na osvetlenie však treba dodať, že mechom udretí neboli. Stavby nebúrali, len sa pustili do privatizácie ich útrob. Za lacný peniaz prišli k slušnému majetku, s malými nákladmi mohli spustiť svoju mladučkú predstavu o úspešnom podnikaní majetkom pôvodne určeným výsostne na kultúrne účely. Za pár rokov viaceré domy kultúry a osvetové strediská premenili na nepoznanie. Priestranné vstupné haly, chodby, klubovne, ba niekde aj hlavné sály "posvätili" na butiky, na kaviarne, herne, prenajali ich ďalším podnikateľom - samozrejme málokedy to s kultúrou malo čosi spoločné.

Čas - a nebol ani taký dlhý - však ukázal, že nielen predajom podradného tovaru a šírením neveľmi kultúrnych "hodnôt" možno uspokojiť všetkých obyvateľov miest a obcí. Lepšie sú teraz na tom tam, kde samosprávne zastupiteľstvá podržali pôvodnú funkčnosť kultúrnych domov.

S ohľadom na tento stav som si pripadal ako v romantickom filme, keď som na Katarínu vošiel do nových priestorov Domu kultúry na Kramároch. Zaiste povznesený pocit mali aj mnohí pravidelní návštevníci Osvetovej besedy, ktorí v tejto bratislavskej časti už od júna 1966 nachádzali poučenie, pobavenie aj potešenie. Pôvodný názov Dom kultúry Vinohrady, ako aj jeho umiestnenie na Stromovej ulici svedčia o tom, že vtedy táto architektúra patrila v lokalite medzi prvé, okolo bolo ešte prírodné prostredie. Za tri a pol desaťročia sa bratislavská lokalita Kramáre rozrástla, prisťahovali sa tam obyvatelia z rozličných častí Slovenska, pribúdali nemocničné objekty, obchody, dokonca aj počas posledných rokov stavbárskej recesie postavili nové bytové jednotky (navyše ocenené za ich architektonický vzhľad).

Osvetová beseda na Kramároch vošla do povedomia všetkých obyvateľov Bratislavy, ba aj širšieho okolia priam legendárnymi Stretnutiami pri sviečkach, ktoré usilovne s nemennou pravidelnosťou a s invenčnou dramaturgiou organizoval herec Juraj Sarvaš. Iba jej prestavba spôsobila, že od jari tohto roku sa jeho obľúbené a hojne navštevované poetické večerné programy konali v náhradných priestoroch. Vynútená - a s ohľadom na šírku prestavby vôbec nie dlhotrvajúca - prestávka splnila prísľub, že ďalšie kultúrne podujatia a tvorivé stretnutia sa budú môcť konať v dôstojnejšom a vo funkčnejšom prostredí.

Nová architektúra premyslene dolaďuje vzhľad okolitej zástavby. A podporuje popularitu starostu Bratislavy-Nového Mesta Richarda Frimmela. Tá je všeobecné znárna a väčší potlesk si mohol získať pri investíciách do niečoho, čo sa momentálne považuje za "užitočnejšie". Mestské zastupiteľstvo sa rozhodlo vyčleniť finančné prostriedky na rozšírenie plochy a funkčnosti Domu kultúry na Kramároch. Už pri otvorení nových priestorov (na slávnostné prestrihnutie pásky prišiel aj nový minister kultúry Rudolf Chmel) si úctu mnohých obyvateľov utvrdilo mesto aj prostredníctvom vkladu verejných financií do kultúry.

Projektantka prestavby objektu arch. Katarína-Šináková k jeho funkčnosti poznamenala, že by mal uspokojiť potreby na kultúrne vyžitie obyvateľov zo širokého okolia: tých, čo sa zaujímajú o knižničné služby, pre záujmovú činnosť mládeže aj na komunikáciu a aktivity dôchodcov. V hlavnom vstupe do budovy je schodisko s terénnou rampou pre osoby s obmedzenou pohybovou schopnosťou. Zo vstupnej haly na prízemí vedú schody a výťah na poschodie, kde sa nachádza miestnosť na výučbu hry na hudobných nástrojoch, klub dôchodcov s čajovou kuchyňou pre takmer sedemdesiat ľudí a okolo sklenej steny vznikol zaujímavý oblúkový priestor vhodný na komorné výstavy.

Na otvorení Kultúrneho domu na Kramároch nechýbal ani Juraj Sarvaš. Jeho príhovor sa niesol citlivo v duchu slávnostnej chvíle. Svoj vlastný postoj k umeniu podporoval citáciami z poézie Milana Rúfusa, Miroslava Válka, Mikuláša Kováča. Zneli rovnocenne s jeho vlastnými názormi na potrebu krásneho slova, umenia a kultúry v našom každodennom živote. Napokon, známy umelec mal na to výsostne občianske právo. Bol pri otvorení pôvodnej Osvetovej besedy, keď okolo sa rozprestierali lúky a vinohrady, a svoju vernosť "skromnému chrámu pre dobré slovo" potvrdil aj po vyše tridsiatich piatich rokoch.


28.11.2002, Nový deň