A tu len hladký kameň objímajú kvety,
otvárajúce ústa z jari do zimy,
keď pod nimi je vryté do pamätí,
že tu sú pochované naše dejiny.
 
Tá krásna záhrada, tá škola bizarností,
keď gestom kamenným sa mŕtvi predstavia:
Tu leží
HUŤA JÁN, tu iný život prostý,
a končia obradne: Ó BOŽÍ VŮLE TVÁ.
 

Opäť po roku sme ozdobili hroby, zapálili sviečky, postáli sme, zaspomínali, utreli slzu, vzdychli: ktovie či na takto rok ... ? Novomeský v básni Cintorín za mestom takto spomína:
 
 

Sto ráz ním dojatý, zas hľadám jeho dych,
spomienky z detstva som v ňom vyhľadával,
spomienky z detstva
pri kvetoch uschlých u nôh starcov zomretých
a medzi pomníkami zlomeného detstva,
ale tiež pri postave pompézneho svätca,
biskupa neznámeho, tuším z baroka.
Zas hľadám jeho dych, hoc poznám v ňom už toľko.
v cmiteri za mestom, v tom poli za životom.
 

Zas teda hľadáme dych cintorína. A so vzdychom si tam pri blikote sviečok dávame tú nekonečnú otázku, ako to s tým životom a smrťou vlastne je? Ale keby si ľudia uvedomili v prítmí cintorína, že každému potom postačí len kúsok zeme, potom by nestavali obrovské paláce, obostlané vysokým múrom, nezhromažďovali veľké bohatstvo, kým iní žijú v dierach a zomierajú od hladu a smädu. Nezabíjali by sa, nevraždili, veď nikto zabitím iného nevykúpi sa od smrti. Potom by deti navštevovali svojich starých rodičov, potom by nehľadeli tupo na filmy plné hrôzy a zabíjania, potom by rodičia vštepovali deťom bázeň, skromnosť, lásku, potom by vládcovia štátov, vrátane našich, za ktorých sa pasovali, ináč hľadeli na ľudí. Chápali by ich. Uľahčovali život slabým, chorým, citlivým, bojazlivým. Veď všetkým bude stačiť ten kúsok zeme. Aj v mramorových hrobkách sa človek rozpadne. V cintoríne nájdeme všetci svoj pokoj, zmier, pokoru. Zapáľte sviečky, i tí, ktorí sa tam doveziete na miliónových autách, i tí, ktorí prídu o paličkách. A v tichu zadumaní porozmýšľajte o živote. Aj my každé dva mesiace zapaľujeme sviečky v Poetickom štúdiu a cez verš básnika, pieseň skladateľa, radujeme sa zo života, smútime keď nám odíde verný priateľ poézie, spievame a najmä sme všetci rovní. Tu je pokoj, zmier a vzájomné porozumenie. November prišiel. Opäť sa stretneme. Opäť precítime ľudské teplo.
 

Dom kultúry Kramáre
Poetické štúdio
 

Vás s farebnou jesennou nostalgiou,
ale rovnako vrúcne ako v lete,
pozýva na
77. Poetický večer pri sviečkach.
 

Čas odbíjajú iba naše sviece
 

Trochu nostalgie, trochu radosti,
trochu krásy, trochu spevu, trochu hudby,
trochu rozprávania, za hrsť veršov,veľa
mladosti prinesú na javisko
Poetického štúdia,
študenti dramatickej fakulty múzických
umení zo stredu Slovenska:
V. Kozáková, L. Rakárová, S. Pazmanyová,
B.Srník. Na javisko ich privedie a s nimi tam
ostane Juraj Sarvaš
 

8. novembra 2004 o 19,00 hod.

v sále Domu kultúry Kramáre
Stromová 18
 
Vstupné 70,-Sk, študenti 35,-Sk
DOPRAVA trolejbusy: 204, 206, 209, 212 autobus 32
 
Motto večera:

I každý nový údel
musí sa s trpkým smiechom znieť.
 
L. Novomeský